SLOVAKIA
info@lovechradov.sk

Dovolenkový trip leto 2023 /časť II./

Sprievodca navštívenými hradmi

Dovolenkový trip leto 2023 /časť II./

Pozvoľna sme sa prehupli do druhej časti nášho pobytu v Talianskom meste Lignano a už v predchádzajúcej časti som spomínal ďalší plán na cestu za novými hradmi. Tentokrát však úplne iným smerom a to konkrétne do talianskeho kraja Veneto, pozrieť hrad Ruderi del Castello di Cortignano. Poďme však pekne od začiatku. Z apartmánu sme vyštartovali v doobedňajších hodinách. Naša prvá zastávka bola mestečko Codrovano, kde sa nachádza hrad Castello Di Cordovado. Mali sme to len cca 40 km a po okresných cestách nám to trvalo asi pol hodiny jazdy autom. Mestečko je naozaj malebné a ukrýva v sebe hrad, ktorý stojí na mieste staršieho rímskeho opevnenia. Časti hradu sú voľne prístupné, ako aj časť opevnenia. Dokonca sa nám podarilo nájsť aj parkovacieho miesto (bezplatné) priamo v centre, len pár metrov od hradu. Hneď prvé miesto a tak pekné naznačovalo, že tento deň bude úžasný.

Castello Di Cordovado a naša cestovateľská družina

Odtiaľto sme pokračovali ďalej do už spomínaného hradu Ruderi del Castello Di Cortignano. Vzdialenosť bola 50 kilometrov a výhodou bolo, že sme kus cesty išli aj po diaľnici, takže po chvíli sme sa dostavili na miesto. Tu ma však čakalo nemilé prekvapenie. Hrad sa nachádza na súkromnom pozemku a zavretá brána na príjazdovej ceste neveštila nič dobré. Tento hrad mal byť najväčšia chuťovka toho dňa a my sme sa tam nedostali, ale aj také je cestovanie a nie vždy všetko ide podľa plánu. Hrad sa mi podarilo odfotiť aspoň z diaľky, z miesta, kde som sa k nemu mohol priblížiť čo najbližšie. Nevadí deň je ešte dlhý takže sme sa z kraja Veneto presunuli naspäť do Friuli.

Žiaľ uzavretý a nedostupný hrad Ruderi del Castello di Cortignano

Konkrétne na hrad Castello Di Caneva, ktorý bol vzdialený len pár minút jazdy autom. Hrad bol obývaný až do 18. storočia, teraz však slúži predovšetkým na spoločenské akcie. Napríklad každý rok počas júla opäť ožije svojou dávnou minulosťou. Hrad je voľne prístupný a parkovať sa dá len pár metrov od miesta. Čo nás však trochu sklamalo bolo, že hrad je viac uspôsobený na rôzne akcie a celková úprava je spravená necitlivo. To však neznamená, že by ste sa mali tomuto miestu vyhnúť, nakoľko ponúka krásne výhľady na okolitú krajinu. Jedlo sme si nachystali ešte v apartmáne, tak sme sa na hrade najedli. Nie vždy sa musí za každú cenu chodiť po reštauráciách. Večer si to aj tak vynahradíme.

Pohľad na hrad Castello Di Caneva z cintorína, ktorý sa nachádza v areáli

Ďalším miestom, na ktoré sme sa chceli pozrieť v rámci tohto mini tripu bol Castello Di Polcenigo. Vzdialenosť bola opäť veľmi krátka, za necelých 15 minút sme boli na mieste. Hrad sa nachádza nad rovnomenným mestečkom a my sme parkovali pri kostolíku San Giacomo. Odtiaľ to bolo na hrad pár minút do mierneho kopčeka. Prvá písomná zmienka o hrade je z polovičky desiateho storočia. Najskôr jednoduchá stavba, neskôr dôležitý hrad na strategickom mieste. Teraz však ruina, ktorá je voľne prístupná avšak s diskutabilnou záchranou. Určite je hrad zaujímavý, no momentálne je asi mimo záujmu kompetentných.

Castello Di Polcenigo

Áno nielen na Slovensku máme zrúcaniny a miesta, o ktoré sa nikto nestará. Chátrajúce pamiatky sú problémom viacerých krajín. No nič, zavelil som k ústupu a pomaly bol čas štartovať naspäť k moru. Poobede nás ešte čakalo kúpanie. Nakoľko mávam všetky výlety naplánované, tak sa dá naozaj aj počas dovolenky navštíviť pár hradov, alebo iných zaujímavých miest a potom ešte stihnúť kúpanie a prechádzku po meste. Nasadli sme do auta a vyrazili smer Lignano.

Navigácia nám ukazovala slabú hodinku cesty avšak (to by som nebol ja) po ceste som si všimol, že pôjdeme okolo Sacile. Kde som o tom meste počul? No jasné už sa mi to vybavilo: zachované mestské opevnenie, takže nás čakala ešte jedna krátka zastávka.

Sacile časť opevnenia

Po príchode „domov“ na náš apartmán nás ešte čakalo spomínané kúpanie a večerné mesto. Večeru sme nakoniec vyriešili pizzou, ale dali sme si ju zabaliť a zjedli sme ju až doma. Asi sa budem opakovať, ale toto je aspoň pre nás tá najlepšia varianta, lebo ceny sú ako u nás, no kvalita je niekde úplne inde. Občas je fajn zájsť aj do reštaurácie, no tam samozrejme nechá človek neporovnateľne viac peňazí. Takže my to väčšinou robíme takto. Čo sa týka ešte jedla, tak často si varíme rôzne špagety a omáčky. Všetko si nakúpime priamo v Taliansku. Ceny sú veľmi prijateľné a varenie nás baví, takže s týmto na našich dovolenkách a výletoch problémy nemáme.

Večerné Lignano

Ďalší deň bol náš predposledný a tak som všetkých prekvapil veľmi dobrými raňajkami. Toto je ďalšia vec čo milujem, naraňajkovať sa na terase a s výhľadom na more. Úplná dokonalosť a ten morský vzduch, nádhera.

Kráľovské raňajky od Lovca Hradov

Po raňajkách sme opäť vybehli na našu psiu pláž, kde sa naši chlpáči plavili na svojej mini loďke. Obed bol opäť vo vlastnej réžii. Stačilo mi vybehnúť do neďalekého obchodu: špagety, rajčiny, rajčinová omáčka, tuniak, mozzarella, olivy a olivový olej. Všetko som nakúpil a následne vykúzlil pravé talianske špagety al tonno. Siesta pozostávala z prípravy na cestu domov. Niečo som mal prichystané (myslím tipy, kde sa ešte zastavíme), niečo bolo ešte treba doladiť. Večer bola potom klasika, prechádzka po pobreží a rozlúčka s morom. Zmrzlina, pizza z promenády a posledná zastávka v herni, kde sme vymenili body za ceny. Aspoň sme mali zabezpečené darčeky pre rodičov. Ešte zostávalo nakúpiť magnetky, no keď som zistil, že všade sú po 5€ a kvalita bola katastrofálna, tak som sa na to rovno vykašlal. Samozrejme podporiť u nás nejakú zrúcaninu kúpou magnetky je samozrejmosť, no v tomto prípade sa mi to zdalo prehnané. Posledná noc a ja som sedel večer na terase s pivkom v ruke a rozmýšľal nad nadchádzajúcim dňom.

Rozlúčka s morom. Na druhý deň nás čakala cesta domov.

Cesta domov je u nás kapitola sama o sebe, väčšina ľudí sa ponáhľa, aby boli čo najrýchlejšie doma. No potom sa stáva, že aj tak ostanú stáť niekde v zápche, lebo podobný nápad majú všetci ostatní. My sme opäť zvolili trochu inú stratégiu. Po odovzdaní kľúčov od nášho apartmánu sme sa ešte vybrali dokúpiť zásoby domov. Na cestu sme si dali spraviť našu obľúbenú pizzu a vyrazili sme smer Slovinsko. Nie však po diaľnici, ktorá bola beznádejne upchatá, ale po obyčajných cestách. Po pár kilometroch sme sa vrátili na diaľnicu, kde už bola cesta plne plynulá. Po hodinke cesty sme už prekročili hranice so Slovinskom, tu však nastala zaujímavá situácia. Miesto toho, aby som pokračoval na Ľubľanu som to na veľké prekvapenie celej posádky nasmeroval do Chorvátska.

Musím sa vám s niečím priznať, ja som ešte nikdy v Chorvátsku nebol, takže to bola moja premiéra a celkom slušná zachádzka. Väčšina ľudí na ceste domov asi neodbočí do vedľajšej krajiny pozrieť si hrad. Našim cieľom bol hrad Kaštel Petrapilosa, ktorý sa nachádza v regióne Istrska Županija. Je to síce len pár kilometrov od hraníc, ale aj tak to bola pre nás menšia zachádzka. Čo by sme však nespravili pre to, aby sme navštívili ďalší nový krásny hrad. Cesta bola fajn, až kým sme neodbočili pred dedinou Štrped na úzku a dosť rozbitú cestu, ktorá nás priviedla až priamo k hradu. Naozaj sme sa dostali až pri hrad, kde sa nachádza menšie bezplatné parkovisko. Hrad je otvorený prakticky non-stop, stačilo si kúpiť v automate (platba kartou) lístky a turniket vás pustí dovnútra. Veľmi zaujímavá vec, takéto niečo som zažil v Rakúsku na hrade Araburg. Okrem vstupu nás hneď na začiatku zaujali interaktívne tabule, kde si decká pozreli históriu hradu, videá a do konca si zahrali aj nejaké tematické hry. Je to super nápad mať na hrade niečo takéto, aby to zaujalo aj našu mládež. Mimochodom názov hradu je odvodený od machu, ktorý rastie na hradnej skale. Na hrade sme boli len my, takže sme si prehliadku do sýtosti užili. Zaujal nás aj hovoriaci rytier, teda zaujal hlavne našich dvoch psov, ktorý nechápali že nie je skutočný. Rytier mal v sebe senzor a akonáhle ste vstúpili (zrejme) do hradného paláca začal na vás rozprávať.

Kaštel Petrapilosa a schody, ktoré pripomínajú tie pohyblivé z filmu Harry Potter
Aj cesta domov môže byť zaujímavá

Po prehliadke hradu nám riadne vyhladlo a zhodou okolností po celej trase nebola žiadna reštaurácia. Veľmi som chcel vyskúšať miestnu kuchyňu. Celú cestu nebola síce žiadna reštaurácia, ale priamo pod hradom bola jedna, tak sme dlho nerozmýšľali. Predsa len nás čakala ešte dlhá cesta, plus minimálne ďalšie dva slovinské hrady. Recenzie však boli veľmi zaujímavé jedni odporúčali a druhí písali, že sa treba oblúkom vyhnúť. My sme však nemali na výber a riskli sme to. Prostredie bolo super, vonkajšie sedenie príjemné, na to by som nemal čo vytknúť. Privítanie bolo tiež štýlové, akonáhle majiteľka zbadala našich dvoch malých chlpáčov, zmohla sa len na slovíčko „čudo“. Horšie to však potom bolo s objednávkou, keďže jedálne lístky sme nedostali. Povedal som si ok, objednám grilované mäso pre všetkých a nebudem špekulovať. Po hodnej chvíli nám však priniesli asi päť kilovú misu, ktorú sme samozrejme za žiadnych okolností nemohli zjesť. Jedlo bolo priemerné, čakal som od toho viacej keďže chorváti sú preslávení svojimi grilovanými špecialitami. Samozrejme na bločku sme mali cez osemdesiat eur, ale tu je ten chyták a pasca na turistov. Nám by stačila aj štvrtina toho čo doniesli a myslím, že každý normálny človek to pochopí, že pre dvoch dospelých a dve deti nie je potrebné toľko jedla.

Obed pre 2 dospelých a 2 deti???

Po výdatnom obede sme vyrazili domov, ale ešte nás čakali dve hradné zastávky. Po vyše dvoch hodinách jazdy autom nás v Slovinsku prekvapila búrka. Namierené sme mali do obce Palnina pri Sevnici, pozrieť si hrad Planinski grad. Čím viacej sme sa však blížili k miestu tým viac búrka silnela, no ja som si to v tej chvíli nechcel pripustiť. Hromy a blesky silneli. Na otázku mojej zlatej pani manželky, že či to čo bolo v diaľke bol blesk? Som pohotovo odpovedal, že nie kde by sa tu blesky zobrali. V tom však prišla obrovská rana. Ja som však v tej chvíli myslel na zdolanie ďalšieho hradu.

Planinski grad
Menší smútok na Planinskom grade

Čím bližšie sme sa blížili k hradu, tým viacej sa počasie zhoršovalo. Blesky, hromy, apokalypsa, ja som si však šoféroval s „kľudom angličana“ ďalej. Po pár kilometroch sme dorazili na miesto. Pri hrade sa parkovať nedalo, tak som našiel miesto v centre obce. Na chvíľu prestalo pršať a to bola moja šanca. Vybehol som z auta ako ľaň a miernym poklusom som si to namieril k hradu. Doteraz si pamätám to sklamanie, keď som už bol na mieste a zbadal som, že hrad je uzavretý z dôvodu rekonštrukcie. Ako som tam stál, opäť sa spustil lejak. Chvíľu som rozmýšľal prečo som sa sem vôbec trepal. Prečo som nešiel z Talianska rovno cez Rakúsko domov? Už by sme asi boli doma a ja som tam len tak stál. No potom som si povedal, že som predsa Lovec Hradov a je to mojim poslaním. Navštíviť čo najviac hradov a odprezentovať ich pre všetkých mojich fanúšikov.

Všetko mi to v tej chvíli prebehlo hlavou, všetkých tých 500 hradov, všetká tá práca na webe, stretávky, školské besedy. Všetko to má predsa zmysel a v tom okamžiku som zbadal miesto kadiaľ by som sa prepchal do hradu. Musel som sa tam aspoň trochu pozrieť, keď už som sem išiel. Spravil som pár záberov, natočil môj prvý videovlog v živote a ponáhľal sa naspäť k autu. Čakala nás ešte niekoľko hodinová cesta domov. Maribor, Graz, krátka zastávka vo Viedni. Predtým ešte doplnenie kalórií v „mekáči“ a už len pohodová cesta domov.

Prišli sme až v nedeľu skoro ráno. Dohoda znela tak, spať sme mali až do poobedia, ale po pár hodinách už som sumarizoval príspevky. Tie pocity boli neskutočné. Veľké množstvo hradov a zaujímavých miest. Bol to krásny výlet a veľmi sme si to užili. Touto cestou by som rád poďakoval Ajťákom (www.ajtaci.sk), ktorí našu malú expedíciu podporili materiálne a aj finančne. Parádne a kvalitné oblečenie nám pre zmenu dodal BUSHMAN (www.bushman.sk), takže sme vďaka ním cestovali pohodlne a štýlovo. Ďakujeme!

Sledujte ma na Instagrame